Veľmi ma potešilo, keď po dlhom čase som stretla priateľku, s ktorou sme sa roky nevideli. Slovo dalo slovo a ja som prijala pozvanie do jej novučičkého bytu.
Kvety nikdy nič nemôžu pokaziť a tak s kyticou krásnych ruží som sa vydala pohľadať činžiak, v ktorom moja priateľka dostala trojizbový byt.
Po schodoch
Pretože sa stalo veľkou módou alebo potrebou vlastniť akési magnetické „zámky“, každý majiteľ bytu si musí prešľapať pre tú ktorú návštevu osobne – tieto zámky totiž nefungujú na „hubafóny“. Keď sme vyšli z výťahu, priateľka otvárala biele dvere tesne stojac nad schodišťom – keby urobila čo i len malilinký krôčik dozadu, zmerala by schodište vlastným nosom. Ale to už otvorila dvere dokorán – a pustila ma dopredu. Prekvapilo ma, že to ešte nebol jej byt, ale akási pavlač a pretože som vykročila rezkým krokom, takmer som pavlač zmerala nosom ja. Na pavlač totiž zapŕcha (nemá okná) a na zemi sú dlaždičky, tie po namoknutí alebo nasnežení vytvárajú dokonalé klzisko, čo som si vyskúšala na svojich nečakaných piruetách. Ešte že som sa zachytila zábradlia. Ale to už Ady otvárala ďalšie biele dvere, tento raz dvere vlastného bytu. Prekvapila ma farba dverí, keďže je éra drevených vchodových dverí, ale tieto mi pripomínali skôr vstup do nemocničnej izby.
Bývanie bez kompromisov
Keď som vstúpila do bytu, priznám sa, zostala som prekvapene stáť s otvorenými ústami a vypleštenými očami. „Ale veď si hovorila, že je to nový byt,“ nedalo mi. „No vidíš, pleseň mi už prišli dokonca nejakým prostriedkom natrieť, ale ako vidíš, zase sa objavila, celé múry okolo vchodových dverí sú vlhké a ten nepríjemný, zatuchlý smrad vo vchode,“ vysvetľovala nešťastná kamarátka, „sama vidíš a cítiš, ale nápravy sa nevieme dovolať.“
Spomenula som si na článok v Realitách „Bývanie bez kompromisov“ s databázou nehnuteľností, kde nám radia, aby sme kompromisy nerobili aj v bývaní, keďže v živote to bez nich nejde. No. Priateľka mi vyrozprávala, do akých kompromisov sú nútení v nových bytoch za skoro tri milióny korún. Činžiak stojí hneď vedľa mimoriadne frekventovanej cesty, kde prejsť cez cestu je hra o život. Aby to nebolo až také jednoduché, hneď vedľa tejto vozovky (skôr sa mi chce napísať diaľnice – pretože toľko áut po nej chodí) je železničná trať s tromi dvojicami koľajníc. Pre nákup chodí, ale aj deti do škôlky vodí cez koľajnice – na vlastné riziko, keďže chodníky sú neznámym pojmom a je len otázkou času, kedy to kto zaplatí životom. Potom si možno páni na mestskom úrade uvedomia, že tu už mal byť dávno nadchod, alebo vybudované chodníky a povolená 30 km rýchlosť tak autám, ako aj vlakom.
Na vlastné riziko
Keď stojíte pred vchodovými dvermi činžiaku, hneď si všimnete, že sú dvere akoby dorábané. Sú. Práve kamarátkinmu synovi tieto dvere (boli opačne vsadené) dolámali prsty na rukách. Tak ich museli „obrátiť“ správnym smerom. O pavlači som sa zmienila vyššie, aj o dverách na pavlač, kde je tiež len otázkou času, kedy ktoré dieťa, či dospelý zmeria schodište nosom.
Nepríjemné maličkosti
Ostatné časti bytu sú zatiaľ v poriadku, až na to, že kuchyňu a obývačku tvorí jedna miestnosť, rozdelená kuchynskou linkou. Plastové okná však nemôžete nastaviť na „vetrák“, pretože sa jednoducho nedajú tak nastaviť, aj keď sú to dve veľké tabule cez celú stenu. Iste, pri varení si pustíte odsávač, ktorý rozhodne nie je bezhlukový a pretože celá miestnosť tvorí dve funkcie – funkciu kuchyne a funkciu obývačky, pri sledovaní napríklad televízie vám hluk odsávača poriadne ide na nervy.
Aj voči detskej izbe mám poriadne výhrady, pretože keď tam horko-ťažko umiestnite rozkladaciu posteľ – dve postele by sa tam nijako nevošli, a keď tam dáte skrine, v žiadnom prípade tu neumiestnite deťom písací stolík, keďže o rok ide najstarší kamarátkin syn do školy. Takže si budú musieť deti písať úlohy v „kuchynskej obývačke“, alebo ak chcete, v „obývačkovej kuchyni“. Obytný súbor, vhodný na zamyslenie.
A moja rada – poriadne si preverte, za aký byt dáte svoje peniaze, lebo to rozhodne nebude bývanie bez kompromisov.
